Prvé hrady projektu „Koruny riek“


Prvé hrady projektu „Koruny riek“

Belehradská pevnosť (Srbsko)

Život na hrebeni nad sútokom riek Sáva a Dunaj pretŕváva už viac ako dve tisícročia. Belehradská pevnosť a Park Kalemegdan predstavujú spolu kultúrnu pamiatku mimoriadneho významu, taktiež miesto,  kde  sa konajú rôzne športové, kultúrne a umelecké podujatia. História Belehradskej pevnosti je však pravdepodobne najbúrlivejšou v Európe, a to predovšetkým kvôli jej geografickej polohe strategického významu.

Pevnosť kontroluje prístup do Panónskej nížiny a plavbu na riekach Sáva a Dunaj. Strážila dunajskú hranicu medzi Rímskou ríšou a barbarskými krajinami, ako aj hranicou medzi Osmanskou a Habsburskou monarchiou, čo vysvetľuje, prečo bola tak často zničená. Rimania boli prví, ktorí postavili na tomto mieste postavili pevnosť a to koncom 1. storočia.

Viaceré križiacke armády prešli týmto územím: v rokoch 1096, 1147 a počas tretej krížovej výpravy v roku 1189, bol Belehrad centrom armády Fridricha I. Barbarossa. V priebehu celého 13. storočia bol Belehrad okrem malých prestávok v uhorských rukách. V roku 1282 sa srbský kráľ Dragutin vzdal svojho trónu v prospech svojho mladšieho brata Milutina a vládol časti srbskej krajiny. Dragutin sa oženil s Katarinou, dcérou uhorského kráľa Štefana V., od ktorého dostal Mačvu s Belehradom, ktorým vládol od roku 1284. Belehrad zostal srbským až do Dragutinovej smrti v roku 1316. V marci toho roku kráľ Milutin obsadil Dragutinovu krajinu a ovládal ju až do roku 1319, keď Uhri zaútočili a dobyli Belehrad. Aj keď srbskí vládcovia, cár Štefan Dušan a vojvoda Lazar bojovali proti Uhrom, Belehrad zostal v uhorských rukách až do začiatku 15. storočia.

Po bitke pri Ankare v roku 1402 obdržal Štefan Lazarević, syn vojvodu Lazara,  titul despot od byzantského cisára, zatiaľ čo od uhorského kráľa Žigmunda obdržal vládu nad Belehradom. V roku 1404 sa stal Belehrad, vďaka diplomacii, po prvýkrát hlavným mestom srbského štátu a jeho vojenským, hospodárskym a kultúrnym centrom. Hrad tvoril dvor a dve veže - Nebojša a Bojša, ľľachtické domy, kaplnka, knižnica a pokladnica. Za panovania despoua Štefana Lazarevića bola zrejmá hospodárska aj kultúrna prosperita. Po smrti despotu Štefana v roku 1427 Belehrad opäť padol do uhorských rúk, ktorí začali pevnosť spevňovať pre častejšie útoky tureckej armády.

Začiatkom 19. storočia, po vražde Hadziho Mustafa Pašu, veliteľa mesta Belehrad, janičiari ovládli mesto a susedné dediny. Ich teror v roku 1804 viedol k národnému prebudeniu ak prvému srbskému povstaniu na čele s Karađorđe Petrovićom. Povstalci obsadili mesto v roku 1806 a pevnosť v roku 1807. Po debakly povstania v roku 1813 Turci ovládli pevnosť do konečného opustenia Belehrad. Turecký veliteľ v Belehrade odovzdal kľúče od mesta kniežaťu Michalovi Obrenovićovi v Kalemegdane v apríli 1867. Srbskí vojaci nahradili turecké strážne jednotky a srbská  vlajka sa týčila vedľa tureckej. Po tomto období začal upadať význam pevnosti ako vojenskej bašty a v roku 1869 začali prvé práce na úpravách Kalemegdanu.

V marci 1891 boli vybudované chodníky a vysadené stromy; v roku 1903 bolo postavené Malé schodisko na základe projektu Jelisavety Načićovej, prvej srbskej architekty. Ale počas I. svetovej vojne boli všetky staré budovy zničené a opevnenia opäť značne poškodené.

Park v súčasnej podobe vytvorili medzi dvoma svetovými vojnami. Aj prvý archeologický výskum sa začal v tomto období a do dnešných dní neskončil. V roku 1946 boli Belehradská pevnosť a Kalemegdan dané pod ochranu štátu.




Kráľovský palác Budín (Maďarsko) 

Cestovatelia tvrdia, že Budapešť je kráľovnou na Dunaji a jej korunou je Kráľovský palác na vrchu Budínskeho hradu. Kráľovský palác v Budíne tvorí jednu z najkrajších panorám v Budapešti a je najnavštevovanejším miestom turistami v krajine. Je súčasťou obvodu Budínského hradu a od roku 1987 tvorí v rámci Budapešti Svetové kultúrne dedičstvo. Počas II svetovej vojny bol zzbombradovaný a v 60. rokoch 20. storočia čiastočne prestavaný na „socialistický realistický“ štýl, ktorý sa, žiaľ, iba podobá pôvodnému stavebnému štýlu.

Národná knižnica Széchényi je umiestnená v paláci v tzv. Krisztinavárosovom krídle od roku 1985, ako aj Maďarská národná galéria a v Historické múzeum mesta Budapešť. Hrad je tiež sídlom prezidenta republiky a predsedu vlády.

Opevnené osídlenie obklopené hradným múrom na hradnom vrchu sa nazýva Hrad, vrátane obvodu Budínskeho hradu. Kráľovský palác sa nachádza na juhu hradného obvodu. Keďže v Budíne bolo niekoľko palácov, na rozlíšenie palác na vrcholku Hradného vrchu nazývame Budínsky kráľovský palác.Budínsky kráľovský palác bol jedným z najdôležitejších vládnych centier v Uhorsku, predovšetkým v stredoveku, podobne ako kráľovské sidle v Ostrihome a Vyšehradu, ktoré sa nachádzajú taktiež na brehoch Dunaja. Stredoveký, luxusný gotický palác pochádzajúci zo 14. storočia. Za vlády kráľa Ľudovíta Veľkého, Žigmunda a kráľa Mateja bol neustále rozširovaný. Najznámejší - dnes renesančný - palác sa zrodil v čase vlády kráľa Mateja v 15. storočí, a ktorý bol preslávený v celej Európe. Ak by stál, tak by bol dnes prezentovaný na rovnakej úrovni ako pražské Hradčany a krakovským Wawellom v architektonických učebniciach Európy. Úpadok paláca začal tureckou okupáciou v roku 1541 a počas takmer 150 rokov tureckej nadvlády bol takmer úplne zničený. Posledné škody utrpel počas oslobodenia Budína v roku 1686. Počas obliehania bol nenávratne zničený stredoveký Budín aj renesančný palác. Stavba nového paláca v barokovom štýle sa začala v roku 1715, pričom v priebehu 19. storočia sa neustále rozširoval. Až do konca 19. storočia, keď Miklós Ybl a Alajos Hauszmann postavili nový nebarokový palác.

Palác bol objavený a preskúmaný v rokoch 1948 až 1957, pred rekonštrukciou neobarokového paláca, ktorý bol zničený počas II. svetovej vojny. Po skončení II. svetovej vojne predchádzala prestavba paláca dlhá debata, počas ktorej odzneli i návrhy zbúrať ruiny palace a další bnavrhovali premeniť palác na univerzitu. V roku 1948 sa začali reštaurátorské práce pod vedením László Gerevicha, archeológa a historika umenia, neskôr generálneho riaditeľa Historického múzea mesta Budapešť. Dnešný Kráľovský palác je iba tieňom bývalej slávy aj keď sa mu veľmi podobá. Už v jeho stenách nenájdeme nádheru, ktorá charakterizovala predvojnový novobarokový palác. Maďarská vláda zahrnula do svojho národného plánu rozvoja obnovu a rekonštrukciu Budínskeho kráľovského paláca. Doteraz bola postavaná jazdiareň a hlavná strážnica na západnej strane, prestavané bývalé hradné divadlo a karmelitský kláštor, dokončené sídlo predsedu vlády a budova bývalého ministerstva obrany pri severnom vchode. Kráľovského paláca bola zreštaorovaná. V ďalšom období dôjde k veľkým zmenám vo využívaní a budovaní komplexu. Turistické, kultúrne a ústredné funkcie Kráľovského paláca Budín však zostanú.

Dlhý je zoznam osobností a udalostí vo vzťahu k Budínskemu kráľovskému palácu. Sú to stredoveké uhorsko-česko-poľské kráľovské vzťahy, v rámci ktorých kráľ Ľudovít Veľký odišiel z Budína kráľovskú návštevu Sandomierza. V roku 1686 sa na znovuzískaní Budín z rúk Turkov zúčastnili vojaci zo 14 európskych krajín. Dcéra ruského cára sa stala manželkou uhorského palatine Jozefa, brata cisára. Keď sa mladý pár usadil v Budínskom kráľovskom paláci, konali sa 8. marca 1800 veľké oslavy v Hradnom divadle.

Môžeme spomenúť aj niekoľko čínskych kontaktov:v XV. Storočí. Čínske miestnosti módnev baroku sa nachádzali v Kráľobskom paláci v období baroka. Uhorský architekt Ladislav Hudec, ktorý formoval panorámu Šanghaja na začiatku 20. storočia, sa učil mestskému urbanizmu od Hauszmanna, ktorého prestavba paláca je stále viditeľná.


Bratislavský hrad (Slovensko)

Kráľovský palác a celý areál Bratislavského hradu týčiaci sa už niekoľko storočí na hradnom vrchu je symbolom Bratislavy a jedným zo symbolov Slovenska. Jeho vyobrazenie sa nachádza na slovenskej sérii euromincí v hodnote 10, 20 a 50 centov.

Hradný vrch bol obývaný už v praveku. Neskôr tu žili Kelti, ktorým hradný vrch slúžil akiste ako akropola oppida. Po nich prišli na hradný vrch Slovania. Ich hradisko bolo doplnené o baziliku a stalo sa významným centrom Veľkomoravskej ríše. Už v 9. storočí sa tak hrad stal sídlom správnej, cirkevnej a vojenskej správy. Písomne sa hrad po prvý krát spomína v roku 907, kedy sa v jeho blízkosti dňa 4. júla odohrala bitka pri Bratislave medzi Bavormi a Maďarmi. Je to zároveň prvá písomná zmienka o Bratislave. Maďari za tri dni porazili bavorské vojská. Nakoľko sa už veľkomoravské vojsko nespomína, bitkou pri Bratislave sa označuje zánik Veľkomoravskej ríše. Udalosť je zapísaná v Salzburských análoch ako bitka pod hradom Brezalauspurc, čo je aj najstaršia forma názvu mesta. Po roku 1000 vzniklo Uhorské kráľovstvo pod réžiou Štefana I. Bratislavský hrad získal definitívne až v roku 1018, no nástupnícke boje pokračovali ďalej. Hrad sa stal dôležitou pohraničnou pevnosťou Uhorska, zároveň bol sídlom comesa (hradného špána). Ako cirkevné stredisko ostal až do 13. storočia. Kapitula sa presťahovala do mesta až v rokoch 1204 a 1221, čo súvisí s počiatkami predchodcu Dómu sv. Martina. V 15. storočí Žigmund Luxemburský nechal postaviť nový reprezentačný gotický palác, no zároveň sa hrad stal dôležitou protihusitskou pevnosťou. V tomto období nadobudol kráľovský palác svoju dnešnú veľkosť a charakter. Cisár Žigmund sa však dokončenia rozsiahlej premeny hradu nedožil. V 16. storočí bol hrad, z obavy pred Turkmi, posilnený a zároveň kráľovský palác premenili na honosnú rezidenciu cisára Ferdinanda I. Habsburského. Pod taktovkou Pavla Pálffyho, ktorý riadil prestavbu zo svojho sídla na Zámockej ul., nechali hrad v rokoch 1635 - 1649 prestavať na vojenskú renesančnú pevnosť. Kráľovský palác nadobudol dnešnú podobu so štyrmi vežami na nárožiach. Poslednou rozsiahlou prestavbou prešiel hrad za čias Márie Terézie, kedy po vyhnaní Turkov z uhorského územia a nastolení dlhodobejšieho pokoja neboli zvlášť potrebné mohutné pevnosti. Preto Mária Terézia nechala hrad v 50. a 60. rokoch 18. storočí prestavať na reprezentatívne barokové sídlo hodné veľkej panovníčky. Okrem iného v tomto období palác slúžil aj ako domov jej dcéry Márie Kristíny a jej manžela Alberta Sasko - Tešínskeho. Boli to poslední prominentní obyvatelia hradu.

Prenesením hlavného mesta Uhorska z Bratislavy do Budína sa skončilo obdobie najväčšej slávy hradu. V roku 1784 zriadil cisár Jozef II. na hrade generálny seminár určený na výchovu katolíckych kňazov. Seminár zohral významnú úlohu pri formovaní slovenského národného povedomia. Neskôr slúžil potrebám vojakov. Dňa 28. mája 1811 hrad vyhorel a stala sa z neho ruina. Po požiari hradný areál chátral viac ako 140 rokov. Jeho generálna obnova začala až v roku 1953, pričom trvala do roku 1968. Od roku 2008 prebieha druhá rozsiahla rekonštrukcia, pri ktorej hradu vrátili vzhľad z čias Márie Terézie.

Dnes hrad slúži na reprezentatívne účely Kancelárie Národnej rady SR a Slovenskému národnému múzeu, ktoré tu prezentuje stále a prechodné expozície Historického múzea.


Kráľovský hrad Sandomierz (Poľsko)

Hrad bol postavený v polovici XIV. storočí na mieste starej pevnosti datovanej do XI. alebo XII. storočia, ktorá sa nachádza na vyvýšenom kopci na ľavom brehu rieky Visly. Tento kopec spolu s riekou poskytovali účinnú obranu proti nepriateľovi. Drevená stavba z tohto obdobia bola centrum opevnenia V 12. storočí bola tvorené zemnými valmi a priekopou. V roku 1138 na základe vôle Boleslava III. Wrymoutha bol Sandomierz hlavným mestom vojvodstva a „drevený dom“ bol povýšený na trvalé bydlisko vojvodov zo Sandomierze. Najdôležitejšími vojvodmi boli Henrich Sandomierz, Kazimír Spravodlivý, Boleslav  Cudný a Lešek Čierny.

V 14. Storočí  kráľ Kazimír III. založil na mieste „dreveného hradu“ kamennú a tehlovú stavbu na osemuholníkovom pôdoryse, ktorá slúžila ako obranná veža, pričom štýl hradných múrov bol gotický. Hrad Sandomierz bol spomenutý ako jeden z 32 ďalších hradov postavených kráľom Kazimírom sa zámerom posilnenia obrany štátu. Sandomierz bol v tom čase jedným z najdôležitejších centier poľského štátu. Hrad sa stal sídlom kráľovských guvernérov, ale slúžil aj mnohokrát  na zábávu poľských vládcov, ako napr. kráľovnej Hedvigy a jej manžela Vladisla Jagelonského ako aj kráľa Kazimíra Jagelonského, za ktorého vlády približne v roku 1480 bola postavená južná veža, tzv. "Kuracia nôžka", dnes najstaršia dochovaná časť hradu.

V 16. storočí kráľ Žigmund I začal s prestavbou gotického hradu na renesančné sídlo. Stavba bola zverené architektovi Benediktovi zo Sandomierzu. Majster Benedikt prestaval existujúce južné krídlo, postavil východné krídlo a začal stavať západné krídlo. Prestavbu sa pripomína nápisom: „Z milosti Božej Žigmund poľský kráľ, litovský veľkovojvoda, ruský, pruský pán a následník, roku Pána 1520“. Počas vlády budúceho kráľa Žigmunda II. Augusta sa pokračovalo v práci. V druhej polovici 16. storočia mala nedokončená stavba podobu štvoruholníkového renesančného hradu, ktorý slúžil ako správny dvor a stal sa sídlom miestnych guvernérov. Za vlády poľského kráľa Jána Kazimíra, ustupujúca švédska armada 3. apríla 1656 vyhodila Sandomierz do vzduchu. Východné a južné krídla boli zničené. Najmenej poškodené bolo nedokončené západné krídlo. Na príkaz kráľa Jána III. Sobieskeho bola táto časť hradu prestavaná na samostatne stojaci palác, ktorý prežil dodnes. Od tých čias sa hrad skúžil ako verejná budova: kancelárie, súd a väzenie.

Po treťom delení Poľska, Rakúšania zmenili hrad na súd s  väzením. Ako ruské väzenie sa začal slúžiť v roku 1825. V roku 1844 sa hrad pretvoril z kráľovského paláca do prísne klasicistickej architektonickej formy. Na konci 19. storočia polkruhový dvor väzenia uzavrelo nové krídlo tzv. „polmesiaca“ po poľsky „rohlík“. V tejto podobe väzenie slúžilo až do roku 1959.

V rokoch 1965-1986 bola vykonaná dôkladná obnova a rekonštrukcia. V roku 1986 na základe rozhodnutia mestskej rady sa stal hrad sídlom Oblastného múzea v Sandomierzi. V rokoch 1995-2002 a 2004-2007 boli vykonané práce súvisiace s rekonštrukciou a stabilizáciou hradného kopca a revitalizáciou vnútri hradu.

Najvýznamnejšie artefakty v múzeu sú: takmer celá šachová súprava z 13. storočia, objavená počas archeologických prác v Sandomierzi a kópia koruny Kazimíra Veľkého. Umelecké oddelenie má jedinečnú kolekciu šperkov s prúžkovaným pazúrikom, ktorý sa stal základom pre pomenovanie Sandomierza ako „Svetové hlavné mesto pazúrika“.